Hviezdy už nik nechce, zhasnite ich, zahaĺte mesiac a stiahnite slnko,
vylejte oceán, vytrhnite lesy, nič nemá zmysel, keď ty tu nie si.
No to som celá ja... Nemôžem sa vyrovnať s ničím, stále potrebujem dôvody, dôkazy, ktorých sa mi dostáva každý deň, zakaždým písmenom, ktorým si maľujem deň. čakám ale na ten správny dôvod, na tie správne slová, na správnom mieste, v správny čas... Dokonca nečakám ani na sľuby, nechcem veriť na budúcnoť, lebo viem, že čokoľvek prinesie...
Ostáva tupá bolesť a prázdne miesto na vankúši, kde by malo byť počuť tiché dýchanie. Nemalo by to byť tak... malo by to byť ako v mojich predstavách, keď sa odvážim zavrieť oči a rukou je jemne prechádzam po predlaktí... Na chvíľu zadržím dych, aby som precítila ten moment, keď ma zovieral v náručí...
Koľko jeden človek vydrží? Pane Bože, nech je to už jednoduché, nech sa toto obdobie prádzna a očakávania skončí. Dnes je už jedno, čo ho nahradí, len nech odíde táto neistota...
Komentáre