O veciach, o ktorých si musíme byť istí
Vždy je to všetko o mne. Možno to bolo to, čo toľkých mužov odradilo od toho, aby so mnou ostali. Moja sebeckosť, pozornosť, ktorú si neustále vyžadujem, moje presvedčenie o tom, že som výnimočná tým, kto som a čo dokážem. Ale sú dni, kedy si nie som istá. Neverím na seba. Počúvam sa, čo hovorím a ohromne sa nudím. On pôjde cvičiť a vytlačí ten pocit zo seba silou. A mne zostane akási prázdnota.. niečo čo tlačí vo vnútri ale zároveň sa správa ako rakovina a požiera to zdravé, čo vo mne ostalo. Zrazu cítim, ze si nie je istý a to je pre mna... neistota... neistota je smutná ... je tvrdá ... dokonca, je zbabelá. Je to ako keby bola medzi dvoma telami dusa, ktora postupne vyprchava. Ako ked clovek zomiera, zrazu sa zmensi... je iný, jeho pokozka je iná, je svetlá a chladná... Uz to nie je clovek, ktorý ti prial dobré ráno, už to nie je ten istý pocit pokoja, ktorý prinášalo jeho horúce objatie. Už to nie je .... to ...