sandra

Všetko ma svoj čas...

Nevedela som, čo sa to deje. Stále mi v ušiach hučalo z posledného stretnutia, z obojku na krku, ktorý mi pripol, cítila som ako mi pod ním bije srdce a ako sa snažím znieť normálne, no slová, akoby prichádzali z ďaleka... No to, čo nasledovalo, ma vystrašilo, zničilo a dá sa povedať, že mi to ublížilo....

Vyzleč sa a tamto si kľakni! Bez otázok...! Kam to pozeráš?! Kto ti dovolil zdvihnúť hlavu? Pokoril sa teda, sklonil hlavu ale keď zacítil šatku na očiach usmial sa...

Asi preto, lebo sme sa stále nepoučili. Nepoučil nás ani Paul Potts ani žiadna rozprávka o kráske a zvierati :) Možno preto, že sa na konci nekoná žiaden zázračný prerod a všetko je zbytočné...

Pekne poprosil... tak to mám rada, keď prosí, aby mohol prísť, aby mohol dostať. Celý čas som myslela, na to, ako ho zatlačím do rohu izby a použijem čerstvo vyzerané prúty, ako bude plačlivo vzdychať ale bolesť mu iba dodá odvahy znovu neposlúchnuť... A tak sa stalo....