sandra

Vždy si ma hneval, aj keď som bola sama v byte a neprichádzal si... Nemohol si, lebo si ma nepoznal a predsa som ti kládla za vinu, že si neklopal. Hovoril si, že nechceš budiť susedov, ale ja som vedela, že je to preto, lebo si sa bál, aby ťa niekto neuvidel. Toľko si myslel iba na seba a stále to robíš. Keby ti tak nebolo jedno, že mi je zima. Keby si občas zaklopal na moje dvere, keď ma vidíš zaborenú v práci a iba mi povedal, dnes ťa tiež "ľúbim" dnes si tiež výnimočná... Ale ty si ďaleko, a možno ani nie si..

Neotvoril si sa ani predo mnou. Uzavrel si svoju dušu do tmy. Hovoríš, že by si ma vzal do zafajčenej putyky a pritom dobre viem, ako neznášaš cigaretový dym. A predsava, že by som tam sama fajčila a pritom si opierala hlavu o teba je ti odporná. Dokonca je ti pri tej predstave zle. A potom ma držíš za ruku, keď kráčame po ulici, ale dotýkaš sa ma iba prstami. Ako by si sa bál pocítiť moju dlaň. Nič medzi nami nie je, aj keď sme si už raz dávno vymenili tie slová o láske. Keď sme si povedali "milujem ťa" nebolo to o doživotnom, nekonečnom, v dobrom i zlom... bla bla... nie... bol to momentálny pocit, ale si ďaleko. Nezrádzaš a trochu sa bojíš. Nesľubuješ a nehovoríš. Raz ti stačilo a stačilo aj mne. Ak by si to povedal znovu, môj svet by sa otočil. Moje póly by sa stretli v strede a nič by nebolo ako predtým.

Tak som znovu o jednu prišla. A odvtedy, čo som si splnila sen ich minulo už toľko... Ostávali naplnené slovami o vzrušení a pocitoch, ktoré skrývame sme nehovorili. Už som si povedala, že nože nechám na pokoji, a ostanem pri tom... Cítim sa potrestaná a cítim sa tak právom. Nie všetci môžeme o sebe rozhodovať, dokonca ani na Katku sa neviem hnevať, že ma zdržiavala, kým sa to dalo. Nevezmem ho, ostane v zásuvke pri ostatnom riade, dnes sa s tým vyrovnám inak. Vypíšem sa z toho... otvorím potom ochytaný zošit a jemu poviem, čo môže vedieť iba on...

Nemienim sa tváriť ako stratená žena, vyberať si opatrne a už vôbec nemám chuť sa tváriť, že mi nezáleží na lacných vyznaniach. Mám za sebou už fázu pokojnej puberty, dokonca aj to obdobie, kedy som sa odmietala viazať na každého a všetko (toto ma síce prešlo iba nedávno, ale nahradilo iné), nastáva obdobie pokojných vzťahov. Tak som sa včera rozhodla. Alebo minulý ťýždeň niekedy.

Keď sa on hral a naťahoval ma a ja som potom zvykla plakať do vankúša. Vtedy som sa cítila ako malé dieťa. Aj teraz sa niekedy tak cítim, ak odo mňa niekto takto odlúči. Poznám takých, ktorí tvrdia, že aj najmenšie zaváhanie si prekladajú ako nezáujem. Ja som ako nezáujem vnímala zbytočné dlhé naťahovania. Poď bližšie aj tak na mňa nedosiahneš. Ale raz musí pasca sklapnúť.